Žiarovo pozinkovaná oceľová rúra je vo výrobnom procese s použitím oceľových rúrok z odstránenej hrdze ponorených do zinkovej kvapaliny s teplotou 500 stupňov a vytváraním oceľovej povrchovej zinkovej vrstvy tak, aby sa dosiahol účel antikorózie.
Pozinkovaná oceľová rúra je oceľová rúra, ktorá bola potiahnutá zinkom. Tento povlak chráni oceľ pred koróziou. Najčastejšie sa používa na vonkajšie konštrukcie, ako sú ploty a zábradlia, alebo na niektoré vnútorné inštalatérske práce. Niekedy sa nazýva aj pozinkovaná železná rúra.
O procese galvanizácie vedci prvýkrát diskutovali v 70. rokoch 18. storočia, takmer 60 rokov predtým, ako bol v 30. rokoch 19. storočia konečne predstavený. Francúzsky inžinier Stanislaus Tranquille Modeste Sorel získal prvý patent na tento proces v roku 1937 a čoskoro ho začal vyrábať. V 50. rokoch 19. storočia Európa vyrábala galvanizovanú oceľ z výrobných závodov na celom kontinente. Krátko na to nasledovali Spojené štáty, ktoré otvorili svoj prvý závod v 70. rokoch 19. storočia.
V polovici až koncom 20. storočia meď nahradila galvanizovanú oceľ ako materiál voľby v potrubných armatúrach.
V polovici až koncom 20. storočia meď nahradila galvanizovanú oceľ ako materiál voľby v potrubných armatúrach.
Na vytvorenie pozinkovanej oceľovej rúry sa oceľové materiály vkladajú do roztaveného zinkového kúpeľa. Tento proces sa tiež nazýva žiarové zinkovanie. Tieto dva kovy sú v tomto procese navzájom chemicky viazané, a preto sa nikdy neoddelia, výsledkom čoho je odolnejšia verzia ocele s dlhšou životnosťou.
Tento typ potrubia nie je vhodný pre plynové vedenia, ale bol veľmi bežne používaný pre úplné domáce inštalatérske práce až do polovice až konca 20. storočia, keď ho ako materiál potrubia nahradila meď. V tom čase sa zistilo, že usadzovanie vodného kameňa prebieha rýchlejšie v pozinkovaných oceľových rúrach ako v medi alebo plastoch. Stále sa niekedy používa v interiéri na inštalatérske práce, najmä na výmenu malých plôch potrubia, v ktorých tok nebude príliš prerušovaný úsekmi vodného kameňa.
